Katedra zabezpečuje výučbu, postgraduálne vzdelávanie, výskumnú a expertíznu činnosť v oblasti krajinného inžinierstva a vodného hospodárstva krajiny.
Predchodcom katedry bol ústav meliorácií na OIS, ktorý bol založený v roku 1941. Jeho prvým prednostom bol prof. Š. Bella, ktorý sa stal neskôr aj rektorom SVŠT. V roku 1950 bola na FIS zriadená Katedra melioračného a zdravotného inžinierstva, ktorá sa v roku 1953 rozdelila na Katedru meliorácií a Katedru zdravotného inžinierstva. V roku 1956 dochádza k jej premenovaniu na Katedru hydromeliorácií a v roku 1992 k rozšíreniu odborného zamerania a zmeny názvu na Katedru vodného hospodárstva krajiny.

V pedagogickej oblasti katedra pôsobí predovšetkým v odboroch hydrológia a vodné hospodárstvo, hydropedológia, hydrometeorológia, závlahy a odvodnenie, úprava a revitalizácia tokov, protierózna a ochrana krajiny, krajinná ekológia, manažment povodí, rybníky a malé vodné nádrže, a aplikácie geografických informačných systémov v krajinnom inžinierstve.

Výskumná činnosť je interdisciplinárneho charakteru a je podporovaná laboratórnym a terénnym výskumom. Katedra v súčasnosti rieši nasledujúci okruh problematiky: revitalizácia tokov, hospodárenie s vodnými zdrojmi v krajine a ich optimalizácia, obnova a ochrana krajiny z hľadiska vodohospodárskeho, interakcia klimatických zmien a vodného režimu, návrhové maximálne prietoky v podmienkach zmien odtokového režimu.

Katedra spolupracuje s viacerými zahraničnými a našimi univerzitami, s domácimi podnikateľskými subjektami a podnikmi, ktoré sú činné v oblastiach využívania vodných zdrojov, manažmentu povodia, ochrany vôd, navrhovania, realizácie a riadenia vodohospodárskych stavieb a sústav, s organizáciami štátnej správy, ako sú centrálne orgány vodného hospodárstva a životného prostredia, úrady životného prostredia, podniky povodí, hydrometeorologická služba a organizácie vodohospodárskeho výskumu.

Na katedre pôsobil celý rad význačných osobností. Patrili k nim akademik O. Dub, prof. L. Macura, ktorí boli aj dekanmi FIS, prof. J. Šoltész, a prof. M. Dzubák.